Základné atribúty spravodajstva sú aktuálnosť, profesionálnosť, objektívnosť, pohotovosť, stručnosť a zrozumiteľnosť.
Čo ma najviac zaráža je aktuálny prístup k tvorbe a náplni hlavných televíznych správ v našich obľúbených komerčných televíziách. Obľúbených preto, že sú najsledovanejšie, aj keď treba poukázať na nedávny úspech verejnoprávnej televízie, keď skončila na druhom mieste v prieskume dôveryhodnosti spravodajstva.
Do akej miery však môžeme dôverovať správam, keď hlavnou prioritou mediálnych podnikov sa stal zisk a nie kvalita správy? Existuje viacero faktorov, od ktorých závisí aká informácia sa k nám ako divákom dostane, a ako na nás zapôsobí. Určite záleží od vedenia podniku či personálneho obsadenia v nadväznosti na profesionálnosť pracovníkov. Medzi majiteľmi mediálnych podnikov sa v poslednom čase rozmohli rôzne finančné skupiny, ktorých vplyv tiež nie je zanedbateľný. S čistým svedomím tak môžeme konštatovať, že nám predostierajú správy len v takom množstve a v takej kvalite, aká vyhovuje takzvanej „ vyššej mocnosti“.
Negatívom pre novinársku prácu je tiež príliš unáhlená doba. Nikto nič nestíha a aj na mediálnych pracovníkov je vyvíjaný oveľa väčší tlak a nároky. Okrem toho, že musia priniesť kvantum šokujúcich - „šokantných“ informácií, len aby prilákali čo najviac divákov k televíznym obrazovkám, je na nich kladená aj požiadavka byť multifunkčným pracovníkom. Učia sa samostatne riešiť technické záležitosti alebo si vykonávajú jazykovú korektúru na vlastnú päsť. Viď rôzne do oka bijúce chyby. Beriem na vedomie, že nikto nie je dokonalý, ale nekvalifikovaný pracovník sa odbornému nevyrovná. Ale poďme k veci.
Áno, je verejným tajomstvom, že sme tak trošku manipulovaní a otupovaní prostredníctvom médií, no čo je horšie, pokojne a s radosťou si znova, a znova sadáme pred televízne obrazovky, a čakáme, kedy nám v hlavnom spravodajstve zahlásia správu dňa ako napríklad : „ V Zázrivej sa dnes narodilo päť kozliatok a boli sme pri tom.“
Tento fenomén nazývaný infotainment, a teda spojenie informačnej a zábavnej zložky v produkte, výrazne uberá hlavnému spravodajstvu na serióznosti. Ak mi chce niekto nahovoriť, že tým chcú v televízii „odľahčiť situáciu“ potom ako nás zastrašujú rôznymi krimi správami o vraždách a znásilneniach či prepadoch, to mu teda nezhltnem. Bohužiaľ skalopevne verím v to, že správami tohto typu nasilu zaberajú miesto oveľa dôležitejším informáciám, o ktorých však spomínaná „ vyššia moc“ nechce aby sme vedeli.
Staré dobré časy, keď som ako dieťa neznášala hlavné správy presne pre ich serióznosť, nekonečnosť (tým mám na mysli bez reklamných predelov), vážne témy a vážne tváre, ktoré správy hlásili. Dnes sú hlásené tragické správy dobre, že nie s úsmevom od ucha k uchu, aby bolo vidieť krásny biely chrup moderátorky . Som si vedomá, že som svoju poslednú vetu zveličila, čo je len výsledkom môjho pohoršenia nad nastoleným trendom.
Osobne získavam informácie a seriózne správy z úplne iných kanálov, rozhodne nie z televízie, a často si pravdivosť aj overujem. Dôvodom prečo ma rozčuľuje obsah hlavných správ v televíziách je to otupovanie národa. Keď sa napríklad postarší pán vo vlaku so mnou začne rozprávať o politike alebo aktuálnych problémoch v štáte a vo svete, a odvoláva sa na nemenované komerčné spravodajstvo slovenských televízii, skúste ho potom presvedčiť o vlastnej overenej pravde. Častokrát mi to pripomína známy dedinský fenomén JPP (jedna pani povedala), čiže určite dôveryhodný mienkotvorný zdroj.